Spoznaj Katarinu, ktorá vedie programátorov na ceste za ich kariérou

Katarina, ako si sa vlastne zo Srbska dostala do Českej republiky?

Objavila sa možnosť vládneho štipendia a štúdia v Česku. Predtým som takmer nič o tejto krajine nevedela. Rok som mala prípravu, kedy som sa učila po česky a potom som nastúpila na vysokú školu. Štipendium pokrývalo všetky náklady, tak som si povedala, prečo nie. Premýšľala som síce aj o Francúzsku, pretože som na strednej škole mala francúzštinu, ale finančne vyšlo Česko lepšie.

Po skončení štúdií si nastúpila na reprodukčnú kliniku. Čo ťa k tomu viedlo?

Začínala som tam ako koordinátorka, ale aj tak veľká časť mojej práce bola psychologická podpora klientov. Mala som za úlohu organizovať ich liečbu. Išlo o pacientov zo zahraničia, konkrétne zo srbsky a anglicky hovoriacich krajín. Ja som síce pôvodne nechcela do klinického prostredia, preto som tento odbor nedoštudovala a na magisterskom stupni štúdia som si zvolila iný. Avšak, chcela som podporovať ženy, ktoré túžia po bábätku.

Čo ťa na tejto práci bavilo najviac?

Najviac ma napĺňalo, keď sa všetko podarilo a ženy otehotneli. Bolo až dojemné, ako si tieto dámy vážili moju podporu. Pridávali si ma na sociálnych sietí do priateľov a považovali ma za súčasť rodiny. V niekoľkých prípadoch ma brali ako tetu a tiež pár dievčatiek dostalo meno po mne. Toto bolo veľmi pekné.

Naopak, čo bolo pre teba najťažšie?

Keď to nedopadlo dobre, tak bolo náročné nájsť odôvodnenie a zároveň dodať ľuďom ďalšiu nádej. Nie všetko je totiž v rukách lekárov. Aj keď sa všetci maximálne snažia, tak výsledok nie je len na nich. Toto vysvetliť a povedať im, že ďalší pokus má zmysel, nebolo vždy ľahké.

Ako si sa dostala do Green Fox Academy?

V tom čase som novú prácu nehľadala, darilo sa mi celkom dobre. Potom mi ale kamarátka poslala ponuku na pozíciu v Green Fox Academy (pozn. ďalej GFA) a hovorila mi, že je presne pre mňa. Náplň práce bola taká, o ktorej som vždy hovorila a chcela ju robiť. Navyše takéto pozície sa objavia veľmi zriedka, ponúk na zamestnanie v odbore psychológie práce a organizácie je málo. Práve tu sa stretli tri zložky práce, ktoré mám veľmi rada - tréning, selekcia s recruitingom a individuálny koučing. Tak som neváhala a išla do toho.

‍

Čo ťa na tejto pozícii tak zaujalo?

Vždy ma viac lákalo podnikateľské prostredie s tréningami. Páčila sa mi predstava práce s ľuďmi, ktorí chcú na sebe pracovať. Rovnako som túžila svoje teoretické znalosti využiť v praxi, čo sa mi podarilo. 

Chcem pomáhať ľuďom napĺňať ich potenciál, či už to bude prostredníctvom individuálneho koučingu alebo skupinových tréningov. Mojim cieľom je pomôcť im dostať sa z miesta, kde sa aktuálne nachádzajú, k ich cieľom a naplniť ich víziu. 

Katarina, keď sa k tebe dostane počas výberového konania uchádzač o kurz, na čo sa ho pýtaš? 

Hneď na úvod si preverujem jeho kognitívne schopnosti. Je totiž dôležité, aby bol schopný riešiť problémy a bol otvorený novým znalostiam. Keď sa spolu rozprávame, tak ma zaujíma, či sa niekedy vo svojom živote naozaj intenzívne učil. Rekvalifikačný kurz na junior programátora je totiž veľmi náročný a je dobré vedieť, či uchádzač zažil niekedy niečo podobné a ako sa vyrovnával so stresom. Pýtam sa tiež na motiváciu a na to, čo mu v jeho momentálnom zamestnaní vadí alebo chýba. Zaujímajú ma tiež jeho očakávania od zmeny odboru i to, kam sa chce posunúť. Dôvody na zmenu by mali byť totiž iné, ako je iba vidina vyššieho platu. Ideálna je túžba vytvárať niečo kreatívne či využívať logické myslenie a podobne. Skrátka, dôležité je, aby ho bavila i samotná práca a činnosti, nielen čítanie výplatnej pásky.

Pokiaľ si niekto niej istý, čo všetko spoločne zvažujete? 

V prípade intenzívnych kurzov vždy radím spísať si všetky veci, ktoré môžu mať vplyv na štúdium uchádzača. Je dôležité, či má oporu vo svojej rodine, finančnú rezervu atď. Napísať si zoznam plusov a mínusov tiež veľmi pomôže. 

‍

‍

Veľa ľudí je dnes nespokojných so svojou prácou. Kedy je podľa teba dobré začať premýšľať o zmene? 

Keď sa nespokojnosť v súčasnom zamestnaní začne zväčšovať natoľko, že nepríjemné chvíle a pocity prevážia tie pozitívne a to, čo vám práca dáva. Človek si musí uvedomiť, že väčšinu času trávi v zamestnaní. Pokiaľ väčšinu tejto doby vníma ako nepríjemnú, je čas na zmenu.

Nejde len o tých samotných osem hodín, ale aj o dobu, počas ktorej sa do zamestnania pripravujete. Alebo naopak o dobu po práci, kedy odpočívate a myšlienkami sa ku nej vraciate. Veľakrát nespokojnosť z práce začne negatívne ovplyvňovať aj ostatné veci. 

Ako prebieha tvoja práca so študentmi v kurze Junior programátora? 

Začiatky bývajú ťažké. Väčšina študentov totiž nevidí dôvod, prečo by sme mali spoločne pracovať a zlepšovať ich mäkké zručnosti tzv. soft skills. V úvode ich musím presvedčiť k vzájomnej spolupráci a vysvetliť im, že to je veľmi dôležité a že im to v novej profesii pomôže. Oni tréningy vidia ako niečo, čo im berie čas, zatiaľ čo by sa mohli venovať kódovaniu. 

Občas je náročné ich presvedčiť, že to budú práve mäkké zručnosti, ktoré ich na trhu práce predajú a odlíšia od ostatných. Keď už začneme, potom sa otvoria a veľa nad tým premýšľajú. Aj vďaka tomu, že sa na ďalší tréning tešia a pýtajú sa, je vidieť, ako sa aj z tohto pohľadu zlepšujú. 

Čo s tebou študenti riešia najčastejšie? 

V rámci individuálneho koučinku, ktorý je ušitý na mieru každému študentovi, za mnou žiaci prichádzajú so svojimi témami, prípadne s ťažkosťami, ktoré majú a prežívajú ich. Potom spoločne vyberáme metódy, ako im pomôcť alebo zmeniť ich návyky. Pred skúškami klasicky vždy najviac riešime prácu s časom. V prípade skupinových tréningov sa ku konkrétnym problémom veľmi nedostaneme, ale je dôležité, že študenti počujú, že ostatní riešia niečo podobné. Môžu tak nájsť spoločné riešenie. 

Rekvalifikačný kurz na junior programátora je veľmi náročný a je dobré vedieť, či uchádzač zažil niekedy niečo podobné a ako sa vyrovnával so stresom. Pýtam sa tiež na motiváciu a na to, čo mu v jeho momentálnom zamestnaní vadí alebo chýba. Zaujímajú ma tiež jeho očakávania od zmeny odboru i to, kam sa chce posunúť. Dôvody na zmenu by mali byť totiž iné, ako je iba vidina vyššieho platu.

‍

‍

Keď už sa bavíme o programovaní, čo ty a kód? Ako si rozumiete? 

Musím povedať, že som si pre zaujímavosť pár krokov v selekčnom procese skúsila. Tiež ma vždy baví programovať spolu s účastníkmi našich workshopov. Zistila som, že sa do samotného procesu vytvárania kódu viem ponoriť a tieto chvíle si užívam. Môže sa tu uplatniť kreativita a analytické myslenie. Ako doplnenie a rozšírenie zručností by ma kódovanie lákalo. Tiež by som viac porozumela svojim kolegom, mentorom.

Vyzerá to tak, že predpoklady na programovanie máš, prečo si si teda zvolila humanitný odbor? 

Myslím si, že keď si stredoškoláci vyberajú univerzitu, nie sú si vedomí všetkých možností, ktoré majú okolo seba. Lepšie povedané, možnosti sú, ale priority v puberte sú zväčša úplne iné. Keby som ja v tom čase mala trochu väčší prehľad, čo sa deje a kam smeruje budúcnosť, možno by som premýšľala inak. Ja som sa rozhodovala na základe toho, čo som študovala predtým a čo mi išlo. To bola psychológia a jazyky. Svoje rozhodnutie neľutujem. Myslím si, že tomuto tak zásadnému rozhodnutiu, ktoré následne určí náš ďalší profesijný život, venujeme až príliš málo času. 

Katarina Grujičić sa narodila v Srbsku a do Česka prišla po strednej škole v rámci štipendijného programu. Na Karlovej univerzite v Prahe vyštudovala bakalársky odbor Psychológia a špeciálna pedagogika. Pre magisterské štúdium si vybrala Univerzitu Pardubice odbor Resocializačná pedagogika. V Green Fox Academy pôsobí ako psychologička. Jej úlohou je objaviť medzi záujemcami o kurz uchádzačov, ktorí majú najväčší potenciál stať sa úspešnými programátormi. Počas kurzu má na starosti koučink a tréning študentov tak, aby im pomohla zlepšiť ich mäkké zručnosti.

Autor: -AŠ, VB-

Zdroj na pôvodný článok